Zakrivenie Zeme sa prejavuje rôzne v závislosti od výšky pozorovateľa. Na úrovni mora vidíme len horizont, ktorý vzniká kvôli tomu, že povrch Zeme sa od nás zakrivuje preč. Priemer planéty je približne 12 756 kilometrov, takže z nízkej výšky je krivka veľmi jemná. Človek s očami 1,7 metra nad hladinou vidí geometrický horizont vo vzdialenosti približne 4,7 kilometra, no atmosférická refrakcia môže tento dosah mierne predĺžiť.

Z bežných dopravných lietadiel, ktoré lietajú vo výške 10 až 12 kilometrov, sa zakrivenie ťažko rozoznáva kvôli obmedzenému výhľadu, tvaru okien a poveternostným podmienkam. Podľa odborníka Davida K. Lyncha je krivka voľným okom zachytiteľná až z výšky približne 10,7 kilometra pri širokom a čistom výhľade. Výraznejšie sa zakrivenie prejavuje až nad 15 až 18 kilometrami.

Z Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS), ktorá obieha vo výške približne 400 kilometrov, astronauti jasne vidia oblúk Zeme ako hranicu medzi planétou a temným vesmírom. Ich pohľad zahŕňa tenkú vrstvu atmosféry a rozsiahle časti kontinentov a oceánov. Napriek tomu nevidia celú Zem naraz – na to je potrebná väčšia vzdialenosť, ako napríklad pri letoch k Mesiacu.

Fotografie z vesmíru môžu pomôcť, ale aj mýliť. Širokouhlé objektívy skresľujú obraz, čo môže viesť k mylnému dojmu vypuklosti alebo prehnutia horizontu. Avšak pri použití bežnejšieho objektívu a umiestnení horizontu blízko stredu záberu sa dá zachytiť reálne zakrivenie bez výrazného skreslenia. To ukazuje, že zábery z ISS nie sú automaticky falšované.

Niektoré argumenty za plochou Zemou sú založené na nedorozumeniach. Napríklad loď, ktorá mizne odspodu, potvrdzuje zakrivenie, nie jeho neexistenciu. Podobne zmeny na nočnej oblohe pri pohybe na sever alebo juh svedčia o guľatom tvare Zeme. Voda v oceánoch neodteká, pretože gravitácia ju drží na povrchu, ktorý má tvar geoidu. Preto Zem nie je plochá doska, ale mierne sploštená guľa.